Modlitba za synodu

Vydávať svedectvo o láske

Volám sa F. Imad a žijem v Iraku. Som farárom farnosti chaldejského rítu (katolíckeho) v meste Bassra, ktoré je vzdialené od Bagdadu 550 km smerom na juh, blízko pri kuvajtských hraniciach. Hovoríme aramejsky, rečou ktorou hovoril Ježiš.
Keď Irak napadol Kuvajt v r. 1990 naše mesto bolo bombardované viac ako ktorékoľvek iné, pretože leží najbližšie ku hraniciam. Konflikt k nám priniesol strach, ničenie a chudobu. Aj ja som bol pripravený na útek. Prozreteľnostnou zhodou okolností vzal som do ruky knihu, ktorá hovorila o podobnej situácii v Tridente počas druhej svetovej vojny v roku 1943. Hovorila o Chiare Lubichovej a jej prvých spoločníčkach, ako objavili pri čítaní evanjelia pri svetle sviečky v protileteckom úkryte, že Boh je láska a jednota je ich poslaním.
Ich skúsenosť ma hlboko oslovila a rozhodol som sa zostať v meste. Objavil som, že každé utrpenie možno premeniť na radosť. Keďže som bol jediným kňazom, ktorý ostal v meste, veľa ľudí prišlo do mojej farnosti, aby našli útulok. Náš kostol sa v krátkej dobe stal centrom pre utečencov. Tam sme sa modlili, spali, jedli a dali do spoločného všetko čo sme mali. Po niekoľkých dňoch sa naša zásoba potravín minula. Položil som si otázku: ako možno nasýtiť toľko ľudí? Veril som však v Božiu lásku. O niekoľko hodín prišiel cudzinec s nákladným autom plným zásob a povedal mi: „To sú veci z môjho obchodného domu; myslel som na vás a na množstvo ľudí, ktorým treba dať jesť.“ Tento príbeh bol pre mňa silným podnetom, aby som žil evanjelium až do konca.
Jednu noc klopala na dvere rodina, ktorá hľadala útulok. Privítal som ich, dal som im dal k dispozícii svoju posteľ a ja som spal na zemi s prikrývkou. O niekoľko minút prišla ďalšia osoba a ja som jej dal moju prikrývku. Bola studená noc. Napriek tomu, že som ležal na zemi bez prikrývky, spal som lepšie ako v iné noci, a moje srdce naplnila hlboká radosť.
Moje správanie postupne začalo priťahovať druhých a pýtali sa ma: prečo konám takto? Týmto spôsobom sa sformovala malá skupina ľudí, ktorí žili Evanjelium a v duchu jednoty.
Zakaždým vidíme, ako láska pretvára ľudí. Ich oči napĺňa svetlo nádeje a na ich tváre zažiari úsmev. Aj oni chcú patriť k veľkej farskej rodine. Láska realizovaná konkrétnym spôsobom bola pre nás revolúciou, a naša farnosť sa stala miestom stretávania v rodinnom duchu pre každého.

(Preklad z knihy: RAGGIO, A., The Parish Community: A Path to Communion, Hyde Park U.S.A., 24-26)

Knižné nakladateľstvo chcelo predávať na sídlisku Sväté písmo pomocou dílerov. Prihlásil sa aj jeden koktavý muž. Keď sa díleri vrátili, chválili sa, koľko kto predal. Aké bolo však ich prekvapenie, keď zistili, že iba jeden predal všetky Biblie: koktavý muž. „Ako ste to dokázali? – pýtajú sa. „Aaaale, veľmi jejejednoducho. Zazazazvonil som a povedal: Kukukukupite si,, aaaalebo mám vám z neho prečííttať?“

Traja kňazi sa radia, ako vyhnať netopierov z kostola. Prvý hovorí: „Ja som ich vyhnal s metlou. O deň na to prišli znova.“ Druhý sa pridá: „Ja som ich pochytal, strčil do vreca a vyviezol o tri dediny ďalej. Tam som ich vypustil, no nepomohlo to. O dva dni som ich našiel opäť v kostole“. Tretí presvedčivo argumentuje: „Urobte ako ja. Pochytal som ich, pokrstil, pobirmoval a viac sa v kostole neukázali...“

Jehovisti zaklopali na dvere: „Kto je tam?“ – ozve sa domáci pán. „Jehovisti“ – znela odpoveď. „A čo chcete?“ – pokračoval domáci. „Porozprávať sa“ – pokračovali. „A koľkí ste?“ – pýtal sa zvnútra. „Dvaja.“ Nato domáci pán. „Tak sa porozprávajte!“