Modlitba za synodu

Úvodné slovo arcibiskupa

Drahí bratia a sestry,

mám radostnú úlohu predstaviť vám prvý tematický celok, ktorým začíname prípravu na diecéznu synodu vo všetkých farnostiach našej arcidiecézy. Synoda je úzko spätá so všetkými veriacimi. Tým, že sme boli pokrstení a nachádzame sa v plnom spoločenstve Katolíckej cirkvi, sme s Cirkvou nielen spojení ale máme uskutočňovať poslanie Cirkvi vo svete. A preto prvé miesto v diecéznej konzultácii bude mať téma: Naše povolanie byť jednou Cirkvou.

Toto naše povolanie má svoje konkrétne uskutočnenie v miestnej cirkvi. Pre nás je ňou košická arcidiecéza a jej dvesto šesť farností pastoračne spojených do štrnástich dekanátov. Farnosť je tým miestom, kde človek získava bezprostrednú a základnú skúsenosť s tým, čo je to Cirkev. „V určitom zmysle ona je Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér“ (Christifideles laici 26).

Každá farnosť je na prvom mieste spoločenstvom bratov a sestier, ktorých spája jedna viera, tie isté sviatosti a hierarchické spojenie s diecéznym biskupom a celou Cirkvou. Keďže diecézny biskup nemôže vždy a všade predsedať celému ľudu miestnej cirkvi, sú farnosti podriadené farárovi (Sacrosanctum concilium 42), ktorý vo farskej rodine zastupuje svojho biskupa (Christifideles laici 26). Pod autoritou diecézneho biskupa vykonáva pastoračnú starostlivosť o zverených veriacich, to znamená vedie ich k spáse. Verné plnenie učiacej, posväcovacej a riadiacej úlohy farára ako duchovného otca nie je možné bez spolupráce aj iných klerikov a za prispenia laikov nevynímajúc rehoľníkov (por. kán 519).

Základnou bunkou každej farnosti je kresťanská rodina - otec, mama a deti. Od stability rodiny závisí prosperita ľudskej spoločnosti. Kresťanskí manželia, okrem plnenia si povinností vo vnútri vlastnej rodiny, sa usilujú budovať spravodlivejší a ľudskejší svet, v ktorom sa rešpektuje dôstojnosť človeka a jeho práva od chvíle počatia až do poslednej sekundy života.

Pri tomto úvodnom pohľade na diecézne spoločenstvo veriacich, na naše farnosti a na rodiny, je potrebné, aby si každý uvedomil krstné zapojenie do Božieho ľudu a Kristovho tela, povolanie byť kresťanom-katolíkom. „Boh v Ježišovi Kristovi volá každého jeho vlastným a nezameniteľným menom. Pánova výzva: „Choďte aj vy do mojej vinice!“ sa zameriava na každého osobne a znie: „Poď aj ty do mojej vinice“. A tak sa každý dáva do služby rastu spoločenstva Cirkvi so svojou neopakovateľnosťou, so svojím bytím a so svojou činnosťou“ (Christifideles laici 26).

Prv než budeme pokračovať v ďalších úvahách o Cirkvi - konkretizujúcej sa v arcidiecéze, farnosti a rodine - chcem upriamiť pozornosť na tri otázky, ktoré sa budú častejšie opakovať v rozličných podobách. Budú, takpovediac, lemovať našu synodálnu cestu.

Pápež Pavol VI. sa na začiatku druhého koncilového zasadania pýtal: Cirkev, čím si? Čo ty hovoríš o sebe? Tieto výzvy sa stali podnetom pre našu prvú otázku: Čím sme?, ktorou sa chceme zamyslieť nad súčasným stavom našej arcidiecézy a životom našich veriacich.

Druhá otázka znie: Čím by sme mali byť dnes a v najbližšej budúcnosti? Na túto otázku sa pokúsime nájsť spoločnú odpoveď na základe skúmania a štúdia autentického evanjeliového posolstva a vo svetle náuky Cirkvi.

Nuž a napokon akoby sa zákonite vynáral ešte jeden otáznik opierajúci sa o skúsenosť a odpovede predchádzajúcich dvoch, avšak s určitým nasmerovaním do budúcnosti: Čím chceme byť?

Bratia a sestry,
spoločným dialógom, úvahami, majúc pred sebou Evanjelium a súčasný svet chceme plánovať tú najlepšiu pastoračnú víziu pre prítomnosť kresťanského svedectva, autentickej svätosti a láskyplnej služby v dnešnom svete.