Portál Košickej arcidiecézy
diskusné fórum k synodálnym témam
    4. Naše povolanie k službe
viac o logu...

Modlitba za synodu

Úvodné slovo arcibiskupa

Bratia a sestry,

príprava na diecéznu synodu v podobe katechézy a konzultácie v našich farnostiach sa dostáva do záverečnej etapy, ktorá je venovaná téme nášho povolania k službe. Budeme spolu uvažovať nad sociálnym posolstvom Cirkvi a naším svedectvom činov.

Modelom opravdivej služby nás kresťanov je Ježiš Kristus, ktorý sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28), „aby mali život a aby ho mali hojnejšie (Jn 10, 10). Očitý svedok jeho trojročného verejného života a služby zaznamenal: „on kade chodil, dobre robil a uzdravoval“ (Sk 10, 38). Svojim súčasníkom – po vysvetlení podstatného učenia o dokonalosti

v známej programovej reči na vrchu – zanechal veľmi účinné povzbudenie: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Ako Ježišovi nasledovníci a členovia Božieho ľudu máme ísť v jeho šľapajach a pokračovať v jeho vykupiteľskom diele. Prvou cestou, po ktorej máme ísť pri plnení tohto poslania je človek. Takto to určil sám Kristus (JP II., Centesimus annus 53). S tým súvisí aj základná rovnica našej viery, podľa ktorej Božie práva sú právami človeka, a práva človeka sú právami Boha (Synoda pre Európu, IL, 75).

Medzi základné práva človeka patrí na prvom mieste právo na život od počatia až po prirodzenú smrť, právo na ľudskú dôstojnosť a česť a všetko, čo s tým súvisí vrátane slobody, hodnoty ľudskej práce, ochrany najslabších, ovzdušia úcty a uznania.

Pri pohľade na súčasnosť s bolesťou konštatujeme jestvovanie rôznych foriem chudoby, nielen čisto hospodárskej, ale aj kultúrnej a náboženskej. Chudobnými máme chápať všetkých tých, ktorí nemajú stále zamestnanie alebo pracujú s nízkym príjmom, ktorí zostávajú spoločensky nepovšimnutí, politicky zaznávaní, ekonomicky vykorisťovaní, mravne zbedačení. Do skupiny chudobných patria rôzne handicapovaní, mentálne postihnutí, starí žijúci osamote, bezdomovci, drogovo závislí, obete konzumizmu, väzni, deti a manželia z rozvrátených či neúplných rodín. S pribúdajúcim vekom narastá aj zvýšená potreba zdravotníckej pomoci, ktorá zápasí s veľkými problémami a prechádza zmenami predovšetkým od nemocničnej starostlivosti k domácemu ošetrovaniu. Všetci spomenutí potrebujú našu podporu a starostlivosť. Nesmú byť diskriminovaní a podceňovaní kvôli svojmu povolaniu, veku, sociálnemu alebo rodinnému postaveniu. Ich životné okolnosti môžu byť príčinou veľkého utrpenia až po stratu vlastnej dôstojnosti.

Evanjeliové posolstvo nás má motivovať k činnosti, k živému svedectvu lásky, k autentickej kultúre života a solidarity. Pod vplyvom tohto posolstva prví kresťania rozdali svoj majetok chudobným, rehoľníci a rehoľníčky zakladali nemocnice a útulky pre biednych, bratstvá a spolky mužov a žien sa starali o núdznych. A rovnako dnes Kristove slová „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40) nesmú ostať zbožným želaním, ale konkrétnou povinnosťou života (Centesimus annus, 57).

Vo farnostiach našej arcidiecézy si máme často pripomínať slová svätého Jána Zlatoústeho: „Nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať o ich život“ a rovnako povzbudenie sv. Gregora Veľkého: „Ak dávame chudobným, čokoľvek potrebujú, nedávame im svoje veci, ale im vraciame ich. Skôr splácame dlh spravodlivosti, akoby sme vykonávali skutky milosrdenstva“ (Katechizmus, 2446).

Morálne, kultúrne a duchovné ovzdušie spolu so sociálnymi pomermi si žiada našu ochotu, osobnú zaangažovanosť, spoluúčasť a spoluzodpovednosť za upevňovanie dôstojnosti človeka, ochrany základných ľudských práv a kresťanských hodnôt, ochranu prírodného prostredia, zlepšovanie podmienok a kvality ľudského života: „rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu – každému ľudskému životu!“ (JP II., Evangelium vitae, 5). Tu sa znova otvárajú možnosti pre výchovno-vzdelávacie programy, pre rozličnú charitatívnu činnosť a pastoračnú starostlivosť. V tejto perspektíve je potrebné hľadieť aj na hmotné zdroje a finančnú odpoveď nás kresťanov voči výzvam a prosbám o pomoc, ktoré sú nám adresované práve tak ako na zmysel dobrovoľnej kresťanskej služby.

Neprestajné úsilie žiť svedectvo lásky, dozrievať v presvedčení, že jedni zodpovedajú za druhých, najmä za tých najbiednejších a šťastím menej obdarených je pre nás kresťanov trvalou úlohou a zároveň výzvou či povolaním k službe, ktorá sa stáva nasledovaním Krista a uskutočňovaním evanjelia nádeje.

Obraciam sa na vás, bratia a sestry, aby ste touto fázou prípravy na diecéznu synodu skúmali a nachádzali konkrétne možnosti ako sa pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity, o upevňovanie kultúry života a o budovanie civilizácie pravdy a lásky. Spolu s vami sa modlím, „aby sme ochotnou službou prinášali zmierenie a nádej a tak vytvárali svet jednoty a spravodlivosti“.



V deň spomienky na Preblahoslavenú Pannu Mariu Lurdskú, 11. februára 2004