3.3. Svätosť duchovných osôb

A) Čím sme

Povolanie k svätosti duchovných nie je otázkou peknej náuky, ale vzťahom. Predstavme si dialóg Ježiša a mládenca, ktorý sa pýta: Učiteľ, čo mám robiť, aby som dosiahol život večný? Ježiš dáva dve odpovede. Obe sú božské a vyplývajú z lásky k Bohu a blížnym. Prvá Ježišova odpoveď (zachovať prikázania) je všeobecným povolaním k svätosti všetkých veriacich. Druhá odpoveď: Choď, predaj všetko čo máš a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom sa vráť a nasleduj ma (Mt 19,17–21) je v spirituálnej teológii klasickým miestom, základom náuky o povolaní a o povolaní k svätosti. Mať poklad v nebi. Mládenca neuspokojuje zachovanie príkazov, teda nestačí mu bežný ideál nábožného života. On zachováva od mladosti všetky príkazy a chcel by ešte čosi viac. Toto viac je Božie volanie. Každý z nás ho zachytil, zaoberal sa ním, zápasil s pochopením otázky „ako?“, „naozaj ja?“, „čo to obnáša?“ – možno kratšie, možno dlhšie počas niekoľkých rokov. Vieme presne, o čo ide. Predaj všetko čo máš… vráť sa a nasleduj ma. To nie je príkaz, to je rada. Nutný základ je „dodržiavať prikázania“. Ale možno ísť i ďalej, omnoho ďalej.	Ježiš a bohatý mládenec
Kňazi majú kráčať po ceste k svätosti modlitbou i svojou kňazskou službou. Nemajú im v tom prekážať ani apoštolské starosti, nebezpečenstvá, útrapy a majú pamätať na to, že veľkodušná práca im pomôže k ich vlastnému posväcovaniu. „Kňazské povolanie je v podstate povolaním ku svätosti, a to vo forme, ktorá má pôvod vo sviatosti kňazstva“. Kňazi majú povinnosť dosiahnuť dokonalosť z osobitného dôvodu, pretože pri vysviacke sa novým spôsobom zasvätili Bohu, čím sa stali živými nástrojmi Krista. Naša arcidiecéza má mimoriadne požehnanie – pomerne veľký počet povolaní ku kňazstvu. Tým je umožnená špecializácia služieb kňazov – pre mládež, zvlášť univerzitnú, pre chorých, pre výchovu a vedu v kňazskom seminári a na teologickej fakulte. V každom povolaní otázkou základného významu je kvalita pracovníkov, v duchovnej správe je to svätosť kňazov. Právom sa vraví: Keď chce Boh požehnať nejakú farnosť, pošle tam horlivého kňaza.	Kňazi
II. vatikánsky koncil učí o rehoľnom stave, že je to rozvíjanie krstného zasvätenia, opravdivé, rázne zriekanie sa zla a pevné, radikálne priľnutie ku Kristovi. Rehoľný stav sa vhodne volá zasvätenie, nie stav dokonalosti. Preto sa o tomto živote hovorí v koncilovej konštitúcii Lumen gentium – O cirkvi v 6. kapitole. V dejinách sa tento stav rozvinul obdivuhodne silno a rozmanito. Jednotlivé rehole akoby sprítomnili celého Krista – jeho poslušnosť, jeho vykupiteľské či spasiteľské dielo, jeho chudobu, jeho múdrosť, jeho lásku k chorým, jeho srdce, milosrdenstvo, odpúšťanie. Súčasná mentalita je zameraná na vlastnenie a plné uspokojovanie potrieb. Sebarealizácia sa chápe ako rýchly a vzostupný služobný a kariérny postup. Funkcia, prestíž, vplyv, úspech. V minulosti sa pojem zriekania niekedy preexponoval a v snahe po získaní pokroku v sebaovládaní, v láske k Bohu, a v úteku od zlej príležitosti sa pozabudlo i na zdravie a na pozitívne hodnoty života. Preto dnes sa nebude zdržanlivosť ani oslavovať ani sa jej nebude fandiť. Predsa je možné nájsť radosť v ovládaní sa z lásky. Ak niekoho milujeme, prijímame jeho bôľ a tešíme sa z jeho radosti. Z dejín vieme, že nejeden kňaz ostal pri svojich veriacich a obetoval život, aj keď mohol legitímne odísť a zachrániť aspoň seba.	Rehoľníci
„Cirkev má povinnosť a vlastné i výlučné právo dať výchovno–vzdelávaciu formáciu tým, ktorí sa určujú na posvätné služby“ hovorí kánonicke právo. Miesto, kde sa toto uskutočňuje, je seminár. Sú to prakticky dve zariadenia – jedno pre výchovu, seminár vo vlastnom slova zmysle – a druhé pre výuku, ktoré má charakter vysokej školy (Od 1.7.2003 je v Košiciach Teologická fakulta Katolíckej univerzity). Semináre sú stredobodom pozornosti Cirkvi, ktorá ich od vzniku po Tridentskom koncile neustále usmerňuje náukou sv. Otcov, koncilov, biskupských synôd a dokumentmi Kongregácie pre katolícku výchovu. Výchovný proces v seminári je namáhavý a náročný tak pre kandidátov kňazstva, ako aj pre výchovné spoločenstvo seminára. „Rektor, špirituál, predstavení a profesori musia byť úzko spojení s biskupom. Reprezentujú ho rozličným spôsobom a pod rôznymi titulmi a musia žiť vo vzájomnom srdečnom súlade a spolupráci.“ Služba v Cirkvi má kolegiálny, nie individualistický ráz. Pán totiž vybral a ustanovil apoštolov i učeníkov spoločne a ich vzájomná láska je rozpoznávacím znamením, že sú Jeho učeníkmi. Diecéza je partikulárna Cirkev, zverená pastoračnej starostlivosti biskupa za spolupráce s presbytériom. Je veľmi vhodné, aby kandidáti kňazstva dostávali čím viac pomoci od tohto presbytéria – diecéznych kňazov, najmä principálov a priateľov a od celého spoločenstva veriacich. . Hlboká identita nášho seminára spočíva v tom, že je určitým spôsobom v našej arcidiecéze pokračovaním apoštolského spoločenstva, zhromaždeného okolo Ježiša Krista. Pripravovať sa na kňazstvo znamená naučiť sa osobne odpovedať na základnú otázku Krista: „Miluješ ma?“ Budúci kňaz nemôže odpovedať ináč, než darovať celý život Bohu.	Kňazský seminár
Ak uvažujeme „čím sme?”, je tu odpoveď: sme povolaní k blízkosti s Kristom, k Jeho nasledovniu, prijatiu jeho záujmov a spôsobov, ale i radosti. Slovom: sme povolaní k svätosti. Odhodlať sa na túto cestu, ísť po nej a vytrvať prináša so sebou plnú ľudskú realizáciu a šťastie, ale i mnoho ťažkostí a prekážok. Kňaz má v našej spoločnosti uznávané a významné postavenie, priamo úmerné jeho významnému poslaniu. Ak sa ktorýkoľvek kňaz usiluje o vlastné posvätenie, jeho účinkovanie je radosťou a požehnaním pre veriacich, ale má veľký vplyv i na spoločenstvo dediny, či mesta, kde účinkuje. Mesto na návrší nemožno ukryť. Avšak uznanie, úcta a vplyvné spoločenské postavenie kňazov sa mení v zornom uhle sekularizovaného pohľadu. Na druhej strane nedostatky v živote kňazov a ich účinkovaní nie sú len ich osobným nešťastím. Verejne sa pranierujú stále viac v médiách, pritom pri ich posudzovaní sa používa prísnejší meter. Spoločnosť a jej verejná mienka je ovplyvňovaná uprednostňovaním negatívnych správ zo všetkých oblastí. Vzniká dojem, že zlo má rozširujúcu sa a nezničiteľnú silu. Voči duchovnej a cirkevnej sfére sa stále uplatňuje zásada: udriem pastiera – rozpŕchne sa stádo.	Kňaz a rehoľník dnes

B) Čím by sme mali byť

Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil,
aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4).

Aký má byť kňaz a rehoľník v dnešnej dobe? Otázky pre diecéznu synodu nespočívajú v identite kňaza a rehoľníka, ani v ťažkostiach a možných krízach jeho života a dnešného poslania. Aktuálnosť kňaza a rehoľníka v dnešnej dobe je jasná a očividná, lebo aktuálny je Kristus a povolanie tých, ktorých vyberá nemôže podľahnúť opotrebovaniu. Skôr sa pýtame, akého kňaza a rehoľníka chce mať Kristus práve v dnešnej dobe, aká je jeho charakteristika? Má byť taký, akého ho chcel Kristus, vždy nasledujúceho jeho poslanie a podľa smerníc Cirkvi, ktorá v Petrovi a v jeho nástupcoch kráča dejinami i dneškom. Ale to nevylučuje zdôrazniť tie charakteristiky, ktoré vyžaduje súčasná situácia vo svete: v danom morálnom, kultúrnom, sociálnom, politickom a náboženskom stave dneška. Ako odpoveď na znaky čias dnes volá Cirkev slovami Koncilu k všeobecnému bratstvu, a preto sa stalo všeobecným slovo „dialóg“ základným prostriedkom na jeho dosiahnutie. Dialóg vnútri Cirkvi, medzi kresťanmi, medzi náboženstvami, medzi ľuďmi dobrej vôle.	Ľudia, ktorí dnes plnia Kristovo poslanie
Aby kňaz a veriaci dneška vedel viesť tento všestranný dialóg, je pozvaný v prvom rade k dialógu so svojím Majstrom, s Kristom. Tam si máme všetko vypovedať a ozrejmiť. Vzorom je dialóg Krista s Otcom – v jeho modlitbe, poslušnosti, v jeho oddanosti až po opustenosť, ale i vo vzkriesení. Svätý Otec v apoštolskom liste Vita consecrata predkladá ako zvlášť dôležité pre zasväteného tieto hodnoty: vnútorná sloboda, citová zrelosť, schopnosť porozumieť si so všetkými v komunite, vnútorný pokoj, vnímavosť pre trpiacich, láska k pravde, jednoznačná zhoda medzi slovami a skutkami. Osobné svedectvo radostnej služby, chudoby a odriekania, čistoty a odovzdanosti v poslušnosti, oslovuje všetkých, aj neveriacich. Zasvätený život sám osebe je evanjelizáciou. Naši súčasníci chcú vidieť na zasvätených osobách radosť, ktorej prameňom je prebývanie s Kristom. Kresťania túžia vidieť očistené srdcia, ktoré očami viery vidia Boha, chcú vidieť ľudí, ktorí sa poslušne podriaďujú pôsobeniu Ducha Svätého a zachovávajú vernosť svojmu povolaniu.	Povolanie k dialógu
Život každého človeka je neprestajným napredovaním k zrelosti a tá sa dosahuje permanentnou formáciou. Nevyhnutná je v kňazskej službe, ak sa chápe ako služba pre druhých: veď ani jedna profesia alebo práca, ak má byť na úrovni a zodpovedať najnáročnejším požiadavkám, sa nezaobíde bez ustavičného napredovania. Život vyžaduje „držať krok“ s dobou. Seminár nemožno chápať ako jediné miesto formácie. V posynodálnej exhortácii Pastores dabo vobis sa hovorí o stálej formácii ako o vernosti povolaniu a ako o procese neustáleho obrátenia. Dušou a formovateľom stálej formácie je Duch Svätý a láska, ktorou nás napĺňa. Táto láska nás zaväzuje pripraviť sa na službu, ktorú Boh od nás očakáva a viaže nás zodpovednosťou voči ľuďom, ktorým máme slúžiť. Kňazský život sa môže aj nerozvinúť len preto, že kňaz sa po počiatočných a čiastočných úspechoch uspokojí a hľadá uznanie u ľudí. Direktórium o živote a službe kňazov 1994 hovorí o formácii, že má byť osobná, systematická, stála a úplná. K úplnosti formácie sa začleňuje aj formácia intelektuálna, pastoračná, ktorej základ tvorí duchovná formácia.	Stála formácia
Odporúča sa, aby si každý kňaz počas pravidelných každoročných duchovných cvičení obnovoval a dopĺňal program osobného duchovného života. Je vhodné, aby ho prekonzultoval s duchovný vodcom. Ide o nasledujúce prvky: liturgia modlitby, každodenné rozjímanie nad Božím slovom alebo tajomstvom viery, každodenné osobné stretnutie s Ježišom v Eucharistii, mariánska úcta, chvíľa teologického alebo duchovného štúdia, primeraný odpočinok. Mať spôsob kontroly vernosti k magistériu Cirkvi a cirkevnej disciplíne, mať živé kňazské spoločenstvo a kňazské priateľstvá.	Program kňazského života

C) Čím chceme byť

1. Ako chápem Kristovho kňaza vo svojej farnosti, v živote Cirkvi a spoločnosti?
2. Aké vlastnosti vhodné pre dnešnú pastoráciu očakávam u kňazov a rehoľníkov?
3. Čo by som uvítal v kňazskej službe svojho kňaza a čo by bolo potrebné zmeniť?
4. Čo by pomohlo zlepšiť spoluprácu a spoluzodpovednosť za duchovný život v našej farnosti?
5. Pokladám mladých kňazov za dobre pripravených na dnešné úlohy?
6. Čo je podľa teba potrebné zmeniť alebo vylepšiť vo formácii kňazov, aby boli „skromní a apoštolsky horliví“? (Ján Pavol II. v príhovore k členom KBS v Badíne 12. 9. 2003)
7. V čom možno zlepšiť spoločné úsilie rehoľníkov, diecéznych kňazov a laikov pre evanjelizáciu, pastoráciu a apoštolát?
8. Ako vnímam seminaristov v našej farnosti, za čo im možno ďakovať a čo vylepšiť?
9. Je kňazské povolanie len súkromnou záležitosťou nášho duchovného otca (duchovných otcov)?
10. Aká má byť spolupráca kňaza a veriacich vo farnosti?
11. Ako pomáham svojmu kňazovi zachovať jeho záväzky pre dobro Cirkvi?
12. Zodpovednosť za kňazský a rehoľný dorast nesú len kňazi a rehoľníci, alebo všetci veriaci?
13. Možno nájsť súvis medzi manželskou vernosťou a kňazským celibátom?
14. Môžu kresťanské rodiny vplývať na to, koľko a aké povolania máme?
15. Ak by tvoj syn alebo dcéra dostali duchovné povolanie, pomáhal by si im?
16. V čom možno zlepšiť spoločné úsilie rehoľníkov, diecéznych kňazov a laikov pre evanjelizáciu, pastoráciu a apoštolát?

Spoločné modlitby

Bratia a sestry, Ježiš chce, aby sa mu mnohí zasvätili a slúžili mu s nerozdeleným srdcom. Prosme, aby nám kňazi a rehoľníci boli príkladom v snahe o dokonalosť života.

Spoločne prosme: Obnov nás, Pane a vypočuj naše prosby

   Pane, daj, aby všetci kňazi tvorili pevné a láskyplné spoločenstvo so svojím biskupom a cez neho so Svätým Otcom.
   Pane, prosíme ťa za všetkých, ktorí sa ti zasvätili sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti, aby vytrvali v povolaní a aby príkladom svätosti povzbudzovali všetkých veriacich.
   Pane, posilňuj svojich kňazov svojou milosťou, aby vzrastali v láske k tebe, a obetavo slúžili bratom a sestrám.
   Pane, prosíme ťa za rehoľníkov, aby svojím svätým životom svedčili o tebe, ktorý si zdrojom pravej svätosti, lásky a pokoja.
   Pane, povolávaj stále nových robotníkov na svoju žatvu a povzbuď všetkých povolaných, aby ti odvážne a veľkodušne odpovedali.
   Pane, požehnávaj naše rodiny, aby sa v nich, ako v domácich cirkvách zrodili duchovné povolania, tak potrebné pre dnešný svet.

Pane Ježišu, ty štedro rozsievaš povolania nasledovať ťa v každej dobe. Milosťou svojho Ducha upevni vo vernosti všetkých, ktorých si povolal a vzbuď vo svojej Cirkvi nové duchovné povolania pre svoj vyvolený ľud, zjednotený v láske k tebe. Skrze Krista nášho Pána. Amen.